Čiernohorský zápisník: Budva, sloboda a šťastie

,,Vy Európania ste šťastlivci!” rozhodil rukami a odgrgol si pritom na celú pláž. ,,To bolo geniálne!” poutieral si ústa od zmrzliny a zahľadel sa na more.

Budva je prímorské mestečko, ležiace len niečo vyše hodinu busom od Podgorice. Sama neviem, prečo som si ubytovanie zvolila práve tam a ako je možné, že som ani nevedela, kde presne ho rezervujem. Čakalo ma teda to najlepšie možné prekvapenie.

Ulica starého mesta Budva, Čierna Hora

Mapu som si musela skontrolovať asi päťkrát. Rezervujem si hostel radšej v centre mesta, ale ani raz mi nenapadlo priblížiť si mapu a zistiť, čo je to centrum vlastne zač! Staré mesto Budva, vysoké staré múry, päť obrovských brán a za nimi – späť v stredoveku. Cítila som sa ako Arya v King´s Landing. Nie, nie – ako Ciri v Novigrade.

Sú vzácne tie miesta, kde môžeš zabudnúť na všetko, čo ti bežne chodí hlavou a skutočne byť v prítomnom okamihu. Vnímať morský vzduch, tiché mňaučanie, kroky po kamennej dlažbe a históriou a príbehmi nabité ulice ktoré ťa priam nútia zastať, vytíšiť a zregenerovať.

Freedom Hostel Budva (klik) – len čo som vošla do dvora počujem ,,Helouuu Patricia!” Nepopieram prekvapenie (rozumej paniku), ako je možné aby ma poznal hneď na bráne. ,,Si prvý hosť v tomto roku!” – aaaha. Pravda, dorazila som 10. februára, čo je dosť zvláštny termín na letnú destináciu. Ale inak by som to tam nemala celé iba pre seba.

Ľuboš, jediný zamestnanec v hosteli, mal široký, príjemný úsmev a veľa skvelých príbehov v rukáve. Sedeli sme v kuchyni a neohrabane sa smiali. ,,Mesto je staré 2000 rokov,” vraví mi ako ďalšiu historickú perličku. ,,To mal Ježiš akurát 18,” vypadlo zo mňa ako prvé, a tak sme túto myšlienku rozvíjali pár minút. Postavil na stôl fľašky s pivom, ,,Toto musíš ochutnať,” a podal mi Nikšićko, ,,a zajtra choď určite pozrieť Sveti Stefan, ale pešo!”

Okolo polnoci všetko utíchlo. Ľuboš odišiel a v hosteli nebol nik iný okrem mňa. Mala som svoje malé kráľovstvo uprostred stredovekých hradieb!

Nasledujúce ráno som ešte raz blúdila po starom meste a nedokázala sa dostatočne nabažiť tej atmosféry. Zo zadnej časti som našla bránu do raja.

Brána na pláž zo starého mesta Budva

Bolo tam asi 5 ľuďí, vrabce, šum mora a predražená káva. Sedela som tam so zavretými očami a bolo mi všetko jedno. ,,Ahoj, ty si tu sama? Dávajú tu kávu?” vytrhol ma z ničnerobenia mladý azijat. Skôr, než som stihla dvakrát odpovedať áno, si sadol k vedľajšiemu stolu so slovami ,,Aj ja som tu sám. Som tu sám.” Chcela som zavrieť oči a pokračovať v tom ničom, ale bolo mi ho ľúto. ,,Máte kávu? Máte? A zmrzlinu? Dám si zmrzlinu, jednu, som tu sám. Donesiete mi aj keď som tu sám?” objednával si zatiaľ čo som stihla vymyslieť tisíc príbehov, čo sa mu asi stalo a prečo sa cíti tak strašne sám.

,,Nechceš si prisadnúť?” zavolala som a on sa s prekvapene šťastným výrazom presunul za 0,2 sekundy. Väčšinou, keď sa stretnú dvaja cestovatelia, prvé otázky sú typu -Odkiaľ si/ Kam ideš/ Odkiaľ ideš/ Ako dlho už ideš- a potom sa nasratý pýtaš -Koľko máš rokov-, aby si vedel či si lúzer alebo je ešte pre teba nejaká šanca. Tu to prebiehalo trošku inak.

Budva plaz

,,Odkiaľ si?” opýtala som sa, keďže rozdiel medzi číňanom, vietnamcom, japoncom a pod. nedokážem rozlíšiť. Zasmial sa a samozrejme povedal ,,To je jasné na prvý pohľad, čo myslíš?!” Chcela som mu povedať, že nemyslím na nič a vlastne to som aj doteraz úspešne robila, ale pokračoval, ,,som vlastne aj tak starý ako ty! Určite som. Koľko máš rokov?” V takých chvíľach sa snažím neľutovať svoje rozhodnutia a radšej si opakujem, že to takto malo byť, vydržím – pochopím.

A naozaj. Chlapec, ktorého meno som zabudla 5 sekúnd po tom, čo mi ho povedal, bol z Číny. Bol prvýkrát v zahraničí a to hneď v Európe. Nebol v skutočnosti sám, len všetko šialene prežíval, zatiaľ čo jeho kamarát odbehol fotiť druhú pláž. Bol iba šťastný. Šialene šťastný. A nechcel v tom byť sám. Lebo predsa: ,,Happiness is only real when shared.”

,,Aké slovo ti napadne, keď hľadíš na more?” opýtal sa ma. ,,Sloboda,” povedala som, pravdivo, asi najväčšie klišé. ,,Čo pre teba znamená sloboda?” prekvapil ma otázkou. ,,Žiť skutočne podľa vlastných pravidiel,” povedala som. ,,My máme na slobodu 2 významy, ale neviem ti to vysvetliť.” To sme teda začali! ,,Sloboda si ty, to kým si, čo robíš. Keď si kuchárom, maliarom, čímkoľvek a pracuješ, zarábaš,” vysvetľoval. Akokoľvek uprene som hľadela na more a snažila sa zladiť s tokom jeho myšlienok, nešlo to. V Číne nemajú nárok na dovolenku celý prvý rok práce, a potom dostanú 5 dní! Tak je to až do 10 prepracovaných rokov kedy im to konečne stúpne na 10 dní! Prakticky celý život prepracujú, na vycestovanie majú obmedzené víza a hromadu zákonov ako žiť a čo robiť – ak si nedokážem ani len predstaviť taký život, bolo mi jasné, že asi ťažko pochopím jeho pohľad na vec.

,,Vy Európania ste šťastlivci!” rozhodil rukami a odgrgol si pritom na celú pláž. ,,To bolo geniálne!” poutieral si ústa od zmrzliny a zahľadel na more. ,,20 dní dovolenky, môžeš ísť do inej krajiny aj na víkend, a máš úplne iný svet, kultúru, všetko je všade iné! Je to skvelé!” naladil sa naspäť na svoj šťastný mód. A mal pravdu.

Celých 11km popri pobreží smerom na Sveti Stefan som kráčala v úžase. Cesta bola ohromujúca a naozaj plná rôznych zákutí, pláží a výhľadov. Zato Sveti Stefan sklamal – nie len, že bol zavretý, ale je to vlastne iba veľký hotelový komplex, kde si za 10€ môžeš ísť pozrieť ,,jak to tam urobili”. ,,Dôležitá je cesta, nie cieľ,” dohodila som si do škatuľky múdrostí na dnešný deň a stopla bus naspäť do Budvy.

V hosteli som túto noc nebola sama. Prišiel pár z Ameriky a Talian. Párik mal namierené najmä do hôr zatiaľ čo ich karavan čakal v Srbsku. Vraj si od seba potrebovali oddýchnuť (od karavanu, samozrejme), cestujú, žijú a pracujú v ňom už rok. Talian mal zase namierené na tréning cez Erasmus+ tiež niekde do hôr! Všetci traja mi prišli šťastní. Šťastní, že môžu žiť podľa svojich pravidiel.

Aj ja mám na dovolenke svoje pravidlá. Nasledujúce ráno som sa vybrala na zrúcaninu a s ťažkým srdcom som okolo obeda odchádzala do Podgorice za ďalším dobrodružstvom. Slobodná a šťastná.

Budva v číslach:

vlak Košice -Budapešť = 9€

letenka Budapešť – Podgorica = 9€

Taxi z letiska = 4€

bus Podgorica – Budva = 4€

hostel = 18€

= 44€ cesta do Budvy a 2 noci

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *