Pozor na to, čo si želáš – Camino deň. 2

Povedala som si, že to ešte nebudem hrotiť. Vstala som o siedmej. V albergue už skoro nikto nebol – zjavne ešte nechápem pravidlá putovania. V kúpeľni som stretla Nemky zo včera. Alexandra si zaplietala vrkoče, Monika stála s kefkou v ústach. Obe ma zdravili so širokým úsmevom a zisťovali, kam až sa dnes plánujem dostať. Pamätajte: i dve minúty pri umývaní zubov môže stačiť na to, aby si vás niekto pamätal celý deň.

Milo som pozdravila dievčatá so slovami, že sa určite po ceste stretneme a poooomalym krokom som o osmej ako posledná odchádzala z budovy. Slniečko už bolo dávno nad horizontom, cesty takmer prázdne, iba pár spachtošov so zalepenými očami a ja s očami prilepenými na informačnej tabuli – Santiago 790 km! So všetkými mojimi očakávaniami, s predstavou, že kráčaním nájdem odpovede na všetky moje otázky a po 790 km sa všetko zmení, so všetkými pocitmi nadšenia, strachu a nedočkavosti som vysmiata ako lečo vošla do lesa.

IMG_20180729_114827-01

Vyraziť medzi poslednými má tú výhodu, že si môžete užiť prechádzku skutočne sami. Les čarodejníc bol magický. Vôbec by som nebola prekvapená ak by som niekde zhliadla škriatka, vílu alebo trolla. Niet divu, že sa tu v 16. storočí stretávali miestne čarodejnice po ktorých dostal les neskôr názov.

Míňala som prvé farmy. Po stádach oviec a koní, ktoré sa voľne pásli včera v horách ma dnes všade vítali kravy. Prostredím sa šíril iba pokoj a mierny zápach. Nemala som chuť s nikým sa rozprávať, v ušiach som pol dňa mala Szustaka* a všetkých som míňala len pozdravom a úsmevom. Potrebovala som ten deň skrátka pre seba.

Želaj si niečo!

Pri jednej z mnohých označení Camina som si spomenula na Alexandru. Vraví sa, že ak si niečo želáte a položíte kamienok na značku, želanie sa vám splní. Alexandra si včera želala, aby jej kamarátka konečne porodila, pretože sa už veľmi trápila. O pár hodín neskôr jej prišla správa, že malá je na svete. Vzala som teda kamienok a položila ho na značku – ,,Prosím, nech stretávam skvelých a nápomocných ľudí.”

Kráčala som 5 km bez prestávky, čo sa môže zdať ako nič, no určite nie s 12 kg na chrbte, 33°C a nohami, ktoré si začínali uvedomovať, že sa akosi neprirodzene veľa hýbu a bolo by vhodné trochu štrajkovať. Na vrchole kopca, ktorý bol už iba ďalších 5 km od mojej cieľovej dedinky Zubiri, bolo malé občerstvenie – dodávka plná ovocia, nápojov a dobrôt. Stála som tam presne 30 sekúnd, rozhliadla sa a rozhodla vydržať až do cieľa. Prešla som okolo stánku a pustila sa dolu kopcom stŕmou, kamienkovou cestou.

Hneď pri vstupe do Zubiri vás privíta slávny most –  The Bridge of Rabies. Legenda hovorí, že všetky zvieratá, ktoré prejdú popod most budú vyliečené alebo chránené pred besnotou. Ako som sa k nemu blížila, skupina siedmich pútnikov práve prechádzala mostom. Stretli sme sa priamo pred ním. ,,Patrícia!! Rozmýšľali sme kde asi si, nevideli sme ťa celú cestu!” nadšene za mnou kričala Alexandra vo svojich roztomilých vrkočoch. ,,Ideme do albergue s bazénom. Ideš s nami?!” priletela Monika. Nasledovali ich Taliani Ricardo a Lukas s Francúzom Markom zo včerajšieho večera a ďalší dvaja Taliani. ,,Je strašne horúco a v tejto dedinke i tak nič nie je, poď s nami!” dokončila Alexandra.

Cítila som sa ako vo filme Mr. Nobody – pred očami sa mi premietol tichý, osamelý večer v Zubiri a zároveň veselé bľabotanie s Nemkami a studená voda v bazéne. Tak čo si vybrať?

,,Jeeej!” ozvalo sa na ulici po mojom súhlase. ,,Čožeeee?” ozvalo sa znovu, keď mi oznámili že ideme ešte 4km! Pri pohľade na moje unavené a vystrašené oči sme sa zastavili pri prvej fontáne. Po zvyšok cesty ma nonstop niekto zabával, aby som nemyslela na svoje stuhnuté lýtka a prepotený chrbát.

Albergue Acá y Allá v mestečku Urdániz bol malý súkromný domček s 10 posteľami – bolo nás osem + španielsky majster jógy. Celé to bolo naše. Bazén, mačky, dvor, šnúry na prádlo aj pivo!

Zvyšok dňa som teda strávila v spoločnosti vysmiatych ľudí spolu s priateľskými a veľmi ochotnými majiteľmi albergue. Akokoľvek náročné boli posledné 4 kilometre, zaspávala som s pocitom, že som urobila správne rozhodnutie a som na správnom mieste. Žeby sa moje prianie už začínalo vypĺňať?

*Adam Szustak – poľský rímskokatolícky kňaz, dominikán, cestovateľ, autor knižiek, vloger! Jediný človek, ktorého rozprávanie o Biblii a náboženstve je pre mňa prijateľné a poučné. Sám veľa precestoval, videl a svoje myšlienky šíri na youtube. Niektoré jeho vlogy sú s anglickými titulkami, odporúčam pozrieť – Langusta na Palmie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *